6-ta Európska Regata pre diaľkovo riadené modely ponoriek

fotky do albumu poskytol Petr Jašek, Miroslav Kostroun a Grzegorz Jermołaj

ĎAKUJEME

---

Slovensko, Bratislava – Rača

Po štyroch rokoch sme sa opäť „rodina“ modelárov ponoriek stretli na letnom kúpalisku na južnom svahu Malých Karpát v tesnej blízkosti viníc tam, kde začína kraj dobrého vína a jedla a myslím tým Malokarpatskú vínnu cestu. Cez víkend 3. a 4. Septembra nám na chvíľku patril bazén a jeho okolie. Pri rozmeroch 20 x 50 metrov s hĺbkou vody od 1,6 po 2,2 metra je ako stvorený pre tieto nie celkom bežne zastúpené RC modely.

Ako vidieť podľa vlajok stretli sme sa modelári zo siedmich štátov Európy. Žartovali sme, že nabudúce vyvesíme iba Európsku vlajku a bude menej práce s ich uchytením, ale zas keď už sú tie vlajky máme tak asi ostaneme pri pôvodnej verzii , ono to je takto krajšie 🙂 Tento ročník po prvý krát zaviala v Rači aj Nemecká vlajka.

– piatok v predvečer

Príprava zázemia nám trvala od štvrtkového poludnia a išla celkom hladko. Areál bol nachystaný včas a tak s radosťou sme v piatok podvečer zapálili gril, narazili sud zlatého moku (piva) a naplno sa venovali hosťom. Rozvoniavali grilované dobroty a pri debatách všetkého druhu sa diskutovalo dlho do noci a to napriek tomu, že hodne modelárov absolvovali cestu dlhú viac ako 500 km.

---

– sobota a nedeľa

Sobota so zahájením o 9-tej hodine je známa voľnými jazdami počas celého dňa, keď sa diskutuje a jazdí v kruhu rovnako zameraných modelárov. V nedeľu je program obdobný, ale pridávame k tomu sobotnému aj súťaž, ktorého spoluorganizátorom je Žilinský ponorkový klub.

na tento okamih sme sa veľmi tešili, po štyroch rokoch opäť spolu v Rači

areál letného kúpaliska Zbojnička

26 modelárov to bola finálna štartovná listina s vyše 50 exemplármi plavbyschopných modelov ponoriek. Neuvádzam presné číslo, lebo niektorý priniesli aj rozostavané projekty na ukážku.

---

---

Trieda Seawolf je trieda amerických rýchlych útočných ponoriek s jadrovým pohonom. Sú to posledné americké lode tejto kategórie vychádzajúce z požiadaviek studenej vojny. Ich hlavnou úlohou bolo ničenie sovietskych ponoriek. Trieda Seawolf bola ďalším vylepšením predchádzajúcej triedy Los Angeles, ktoré so sebou však nieslo značný nárast ceny. Koniec studenej vojny a zmena doktríny amerického námorníctva smerom k vedeniu pobrežných operácií, znamenali výrazne obmedzenie tohto programu v prospech lacnejších ponoriek triedy Virginia. Namiesto pôvodne plánovaných 29 preto boli v rokoch 1989 – 2005 postavené iba tri ponorky tejto triedy. Posledná ponorka USS Jimmy Carter bola dokončená v predĺženej a vylepšenej verzii. Všetky tri jednotky sú dodnes v službe.

---

Typ XXIII bola trieda pobrežných diesel-elektrických ponoriek nemeckej Kriegsmarine z konca druhej svetovej vojny. Spoločne so známejšími oceánskymi ponorkami typu XXI mali pomôcť zvrátiť druhú bitku o Atlantik. Podobne ako typ XXI sa vyznačovali zväčšenou kapacitou akumulátorov a zlepšenými výkonmi pri plavbe pod hladinou. Objednaná bola veľkosériová výroba ponoriek typu XXIII. Do konca vojny sa podarilo dokončiť šesťdesiat z plánovaných 378 ponoriek. Na bojovú misiu ich do konca vojny vyplávalo iba šesť. Niekoľko ponoriek po vojne v rámci reparácií získali víťazné štáty.

---

---

USS Albacore (AGSS-569) bola americká experimentálna ponorka z doby studenej vojny. Charakteristická bola kvapkovitým tvarom svojho trupu, ktorý jej umožňoval plavbu pod hladinou vysokou rýchlosťou a lepšiu manévrovateľnosť. Podobný hydrodynamicky vhodnejšie tvarovaný trup bol použitý aj pri ďalších amerických ponorkách. Ponorka bola v roku 1972 vyradená zo služby a teraz slúži ako múzeum. Poznatky získané z prevádzky Albacore boli prvýkrát využité pri konvenčných stíhacích ponorkách triedy Barbel.

---

Seehund so statickým systémom ponárania na závodnej trati a po jazde

Seehund – miniponorka nemeckej Kriegsmarine predstavuje nejúspešnejšie nemecké miniponorky II. sv. vojny. Do bojových operacií byli nasadené od januára 1945. Vyvinuté boli pre pobrežné operácie v plytkých vodách a nie veľké vzdialenosti od základní. Po vojne potom štyri miniponorky prevádzkovali Francúzi. Nemecké námorníctvo do konca vojny do služby zaradilo nejmenej 137 miniponorek. Posádka podobne ako u Hechtu (popísaná nižšie) bola dvojčlenná.

---

U-Kreuzer (tiež Unterseekreuzer alebo U-Boot-Kreuzer) boli veľké ponorky s výtlakom viac ako 2000 ton nad vodou v prvej a druhej svetovej vojne.

---

NR-1 bola výskumná jadrová ponorka prevádzkovaná v rokoch 1969–2009 námorníctvom Spojených štátov amerických. Fakticky slúžila primárne k špionážnym misiám. Taktiež k oceánografickému výskumu, vyhľadávaniu a vyzdvihnutiu objektov z morského dna a k údržbe podmorských zariadení.

---

---

---

Trieda UB I bola trieda pobrežných ponoriek nemeckého cisárskeho námorníctva z obdobia prvej svetovej vojny. Vyznačovali sa malými rozmermi a jednoduchou konštrukciou, umožňujúcou ich rýchlu stavbu. Celkovo bolo postavených 20 jednotiek tejto triedy. Z toho bolo 17 jednotiek postavených pre Nemecko a tri ďalšie pre Rakúsko-Uhorsko. Rakúsko-uhorské námorníctvo navyše získalo dve ponorky pôvodne určené pre nemecké námorníctvo. Posledným zahraničným užívateľom triedy bolo Bulharsko s jedným člnom. Ponorky prešli úspešnou prvovojnovou službou. Po jej skončení boli preživšie ponorky odovzdané víťazom a zošrotované. Na základe ponoriek UB I boli vyvinuté ešte malé minonosné ponorky triedy UC I.

Treida UB16 Roku 1918 upravená na minonosnú ponorku. Dňa 10. mája 1918 v Severnom mori potopená britskou ponorkou HMS E34

---

Miniponorka Hecht bola koncipovaná tak, aby pod nepriateľské plavidlá kládla míny, ale neskôr ju upravili na nosič jedného torpéda, schopného útokov na plávajúce plavidlá. Stavbu týchto ponoriek Adolf Hitler schválil v januári 1944. Dňa 9. marca 1944 lodenica Germaniawerft získala zákazku na stavbu prototypu, 28. marca rozšírenú o 52 sériových miniponoriek. Dodané boli od mája do augusta 1944. Napriek tomu, že bola plánovaná stavba až 189 kusov, kvôli zlým výkonom tohto typu na prvú objednávku nenadviazali ďalšie. posádka bola dvojčlenná.

---

---

Jakub s manželkou to k nám mali najďalej až 600km a boli ocenený pohárom LONG WAY PARTICIPANT

---

László Benkó z Maďarska je známy tým že svoje modely si stavia od základu sám. Ponorka Typ XXI má laminátový trup a je komplet postavená jeho rukami. V popredí pred XXI je vidno model americkej ponorky triedy Los Angeles.

Typ XXI je trieda oceánskych diesel-elektrických ponoriek vyvinutých pre nemeckú Kriegsmarine na sklonku druhej svetovej vojny. Ponorky typu XXI, ktoré mali pomôcť zvrátiť druhú bitku o Atlantik, predstavujú vďaka svojim vynikajúcim nautickým vlastnostiam, vysoké rýchlosti pod hladinou a vysokej kapacite akumulátorov. Patrila k najlepšej triede ponoriek v II. sv. voje . Po vojne sa tieto ponorky stali, pre svoju vyspelú technickú koncepciu, vítanou korisťou Spojencov a ovplyvnili vývoj ponoriek hlboko do 50. rokov.

Okrem týchto dvoch ponoriek priviezol aj model ponorky Baracuda, ktorú všetci veľmi dobre poznáme a s ktorou sa zúčastnil aj Európskeho pohára.

---

Jacek Bieda priniesol tri ponorky, dva modely ktoré poznáme s predošlých ročníkov boli Hajen a U 14.

Hajen (Žralok) bola prvou ponorkou Kráľovského švédskeho námorníctva. Je to malá ponorka holandského typu, ktorú skonštruoval švédsky námorný inžinier Carl Richson, ktorý predtým študoval návrhy ponoriek J. P. Hollanda v USA. V roku 1909 boli spustené dve ďalšie ponorky a Hajen je potom známa ako ponorka č. 1.

---

Novinkou bola práve U 155 ocenená hneď dvomi cenami. Okrem ceny STAVITEĽ od usporiadateľov získal aj cenu publika a obdržala titul „najkrajší model podujatia“. Na dva roky PUTOVNÝ POHÁR zavítal do Poľska.

---

U 155 (1918) ex Deutschland bola pôvodne obchodná ponorka a jej úlohou bolo prelomiť britskú námornú blokádu v Severnom mori. Od februára 1917 bola ponorka prestavovaná na podmorský křižník SMU155.

---

Model je postavený na základe modelárskych plánov z časopisu „Modelarstwo Okrętowe“ č. 60 (5/215) vypracovaných Czesławom Grzeszkiewiczom. Na stavbu Jacek použil aj existujúce fotomateriály z internetu.
Model je vyrobený v mierke 1:60 s rozmermi

• dĺžka – 1083 mm
• šírka – 148 mm
• výtlak – 6,1 kg.

Model je rozdelený na 4 hermeticky uzavreté priehradky:

• I. obsahuje – prijímač, servo ovládania ponorného systému, servo – na ovládanie hĺbkového kormidla na prove
• II. záplavová komora
• III. komora na stlačený vzduch
• VI. strojovňa – dva kusy pomalobežných komutátorových motorov 8000 otáčok pri 12V. Batérie 10×1,2V NiMH a obojsmerný regulátor otáčok, servo smerovky, servo hĺbkových kormidiel na korme

Najprv Jacek vyrobil model ktorý následne otlačil do sádry a vznikla sádrová forma delená na dve časti v čiare ponoru. Následne do formy vyrobil laminátový trup z epoxidovej živice a plátna.

Model je delený na vodoryske. Časť paluby a nadstavby sú fotoleptané dosky. Nástavba – kov a plast, delá – plexisklo a drôty.

---

Rakúsky modelári z IGU Austria prišli pod vedním ich prezidenta klubu Hansa Hofmanna v zložení Erich Frotzler, Rudolf Grahamer, Peter Horvath, Christian Mikulics a Alfred Pfeiffer. Spolu priniesli 11 ponoriek, dve lode, plávajúceho delfína a aj dva tanky. Tanky sú Alfreda Pfeiffera a je to jeho veľká vášeň okrem ponoriek.

---

Batyskaf Trieste bola špeciálnou ponorkou určenou pre ponor do veľkých hĺbok. Bola postavená v roku 1953 podľa návrhu švajčiarskeho vynálezcu batyskafu Augusta Piccarda. Po mnohých desiatkach ponorov s ním 23. januára 1960 Jacques Piccard (syn Augusta Piccarda) a dôstojník US Navy Don Walsh dosiahli rekordnú hĺbku 10 911 m pri potopení sa na dno Marianskej priekopy.

---

vľavo tanky Alfreda Pfeiffera, vpravo Hans Hofamnn a vyzerá to že pri svojej Typ VII C v mierke 1:40 no v skutočnosti chystá v popredí BatSub

---

---

najmladší diváci obdivovali jazdiaci tank vydávajúci zvuky či delfína ktorý plával ako ozajstný ale aj BatSub

---

Christian Mikulics a jeho SM U-12 z čias Rakúsko – Uhorska bola postavená ako SS-3 v lodenici Roberta Whiteheada vo Fiume. Whitehead nechal loď vyvinúť bez toho, aby pre ňu mal konkrétnu objednávku. Konštrukcia vychádzala z návrhov Johna Philipa Hollanda, podľa ktorých boli postavené sesterské lode SM U-5 a U-6. Po položení kýlu v marci 1911 sa Whitehead pokúsil predať ponorku K.u.k. Námorníctvu (K. u. k Kriegsmarine, die Marine der österreichisch-ungarischen Monarchie). Nákup však bol zamietnutý ministerstvom vojny vo Viedni, pretože U-5 a U-6 už boli uvedené do prevádzky a ešte neboli funkčné. Whitehead sa tri roky snažil nájsť kupca pre ponorku. Vrchné velenia námorníctva Peru, Portugalska, Brazílie, Bulharska a Holandska neprejavili záujem, takže Whitehead nakoniec K.u. k. Kriegsmarine až na druhý pokus dokázal presvedčiť o kúpe. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bola loď stále nezaplatená a vstúpila do služby v auguste 1914 ako U-12. Ako veliteľ bol pridelený iba 28-ročný poručík Egon Lerch, ktorý viedol U-12 k jej potopeniu.

---

Peter Horvath pri prejazde závodnej trate Európskeho pohára . Na stupeň víťazov 3. majstrovstiev Európy ponoriek  sa tento rok postavil práve on s dynamickou ponorkou Seawolf (stavebnica firmy Robbe) a musím podotknúť že tento titul mu právom patrí. Preplávať prvú trojicu bójí s ponoreným modelom čo v praxi znamená stabilnou rýchlosťou, neminúť ani jednu bójku a potom s vynoreným modelom zacúvať nie je jednoduché a svedčí to o zručnosti kapitána ako vie ovládať svoju ponorku. Rozdiel času medzi prvým a druhým kolom činil iba necelých 5 sekúnd a celé najkratšie kolo trvalo 1 minútu a 56 sekúnd.

---

---

Pavel Kostka sa našej Sub-Regatty zúčastnil po prvý krát a priniesol model nemeckej ponorky z II. sv. vojny U-82 .Je to stavebnica od firmy Engel .

U 82 – konštrukčnú zmluvu na túto ponorku získala lodenica Vegesack 25. januára 1939 a patrila do triedy VII C ktorý som spomínal vyššie. Kýl bol položený 15. mája 1940 a spustenie na vodu 15. marca 1941. O deň skôr bola zaradená do služby pod vedením poručíka Siegfrieda Rollmanna. Ponorka mala na veži erb svojho krstného mesta Coburg. V erbe hornofranského mesta bol v tom čase zobrazený padlý meč s hákovým krížom v hlavici na zlato-čiernom pozadí. Loď patrila do 31. augusta 1941 3. U-Flottille v Kieli ako cvičná ponorka a potom už ako bojová odovzdaná tej istej flotile so sídlom v La Pallice/La Rochelle vtedy na okupovanom území Francúzska na brehu Atlantického oceánu.

---

Ponorkový klub Žilina pod vedením predsedu Vladimíra Randu reprezentovali aj Mário Galbavý a Peter Kováč. Priniesli ponorky typu VII C a IX D z obdobia II. sv. vojny patriace nemeckej Kriegsmarine novú I- 400 a Typ 212.

Typ IX bola trieda oceánskych ponoriek ďalekého dosahu vyrábaných pre nemeckú Kriegsmarine v rokoch 1936–1944. Celkovo bolo postavených 243 ponoriek tejto triedy, z ktorých väčšina bola zničená počas druhej svetovej vojny. Ponorky typu IX A mali väčší dosah a tiež disponovali silnejšou výzbrojou ako predchádzajúce stredné ponorky typu VII. V ďalšom období boli vyvíjané a konštruované zdokonalené typy IX B, IX C, IX C/40, IX D. Z ponoriek radu IX A sa konca vojny dočkali len dve, obe boli zošrotované v roku 1945. Z ponoriek radu IX B boli všetky potopené. V Loriente bola vyzdvihnutá U 123 a zaradená do služieb francúzskeho námorníctva. Z ponoriek radu IX C boli na konci vojny dve v rukách západných spojencov, jedna dodaná Japonsku a 51 ponoriek bolo potopených.

jedna z ponoriek tohoto typu IX U-505 je možné vidiet v Museum of Science and Industry v Chicagu.

---

---

predseda klubu Vladimír Randa priniesol „obrí model“ Japonskej ponorky I-400. Táto ponorka počas II. sv. vojny patrila k tým väčším.

Trieda I-400 alebo Sen-Toku bola trieda pomocných „ponorkových krížnikov“ japonského cisárskeho námorníctva z druhej svetovej vojny. Ponorky tejto triedy boli najväčšie konvenčne poháňané ponorky, aké boli kedy postavené. Okrem triedy AM bola trieda Sen Toku jediná schopná nasadiť do boja viacero strmhlavých bombardérov.

Trup modelu je zložený z dvoch častí , predná a zadná časť sú delené v strede. Ponorka je v mierke 1:40 s dĺžkou 310 cm a šírkou 36 cm, hmotnosť prázdnej ponorky sa zatiaľ zastavila na 50 kg. Bola vystavená pred suchým dokom a dostala tak počas podujatia čestné miesto a symbolizovala z diaľky o aké stretnutie ide. Táto ponorka získala aj titul STAVITEĽ aj napriek tomu že na vodu spustená nebola, ale verím že na budúci rok v Neulengbachu sa tak stane.

---

– Európsky pohár / Challenge Cup

Na počasie si v celku za oba dni sťažovať nemôžeme a tento rok nám hodne prialo až na nedeľný doobedný dážď, ktorý však v poludňajších hodinách doznel a mohol sa začať súťažiť

Európsky pohár / Challenge Cup

otužilci Mário Galbavý zo Žilinského klubu a Mihal z nášho postavili v nedeľu ráno trať. ĎAKUJEME chalani

---

– poďakovanie

nedeľa popoludní patrí k poďakovaniu všetkým zúčastneným, oceneniu staviteľov, inovátorov, najvzdialenejšieho účastníka a vyhláseniu súťaže Challange Cup ako aj odovzdanie najprestížnejšej ceny Putovného pohára na ďalšie dva roky za najkrajší model podujatia

Veľké ĎAKUJEME patrí do Ústí na Labem Petrovi Jaškovi za výrobu trofejí pre všetkých ocenených.

Zázemie je veľmi dôležité a dobrá gastronómia je základom spokojnosti. Ferino ako aj po minulé roky tak aj teraz sa podujal a predviedol svoje kulinárske umenie na výbornú. Pravou rukou mu bol Mihal a v našej poľnej kuchyni im to pri guláši a iných dobrotách išlo na výbornú.

Ferino a Mihal patrí vám veľké ĎAKUJEME

---

Feri Valček prepožičal svoju USS North Carolinu tým najmenším, ďeťom a tak aj oni na chvíľku si mohli vyskúšať byť kapitánmi

---

krátke video z vodnej a z pod vodnej hladiny, Ďakujeme Jakub

ešte jedno veľmi krásne video, Ďakujeme Grzegorz Jermołaj

---

– záver

Budeme sa tešiť na budúci ročník u nás v Rači o dva roky a môžeme prezradiť aj termín, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou bude 31.8 a 1.9.2024.

Väčšina z nás sa však uvidíme aj skôr a pevne veríme že to bude už budúci rok na strenutí v Rakúskom Neulengbachu priblyžne v polovici Septembra. Podujatie, ktoré bude rovnako zamerané ako to naše a organizátor bude náš partnerský klub IGU Austria.

DOVIDENIA, ďakujeme za pozornosť…

---

….no dobre, pridám ešte zopár fotiek 😀